pranickavyziva

Ráno dvanásteho dňa na mňa pôsobilo neurčito. Vonku bola hmla a moje telo, kopírujúc počasie, bolo taktiež akoby ponorené v hmle. Očividne sa môj včerajší úmysel, nechať telo počas spánku  pracovať na prijímaní prány, nevydaril. Naďalej ma opantávala slabosť. Množstvo problémov a povinností, ktoré sa objavili v hoteli, ma takmer odviedli od môjho existovania v kvantovom poli energie. Telo len občas zareagovalo. Napríklad, pri šlapaní po schodoch, doplňovalo pránou stratenú energiu.

Pomerne intenzívne som na sebe dnes pozoroval zaujímavú súvislosť. Keď je námaha natoľko veľká, že energia zo spaľovania zásob tela nestačí, objaví sa kritický bod. A v tomto bode sa bunky preklápajú na čerpanie prány.

Ale pripadá mi to … príliš násilné.  K tomu sa pridal pocit, že kráčam po chodníku, na konci ktorého vidím tabuľu „Vitajte – Strata vedomia“..

„Smrť na každom kroku,“ pomyslel som si. Napriek mojim výhradám a nie príliš prívetivej tabuli sa mi to celé nesmierne páčilo. Vidím totižto úžasný priestor pre tvorivosť, pre objavovanie spôsobov a postupov, pre hľadanie cesty a jej nájdenie.

Po menšom úsilí sa mi podarilo odovzdať povinnosti súvisiace s firmou do rúk mojim nenahraditeľným pomocníkom a ja  som sa mohol znova sústrediť na vlastné poslanie. Aspoň som to tak cítil. Tušil som, že priveľa povinností počas prechodu premení moje vzácne dni zoznamovania sa s pránou na stratené a odvlečie ich ktovie kam.

Teraz však mám konečne pocit, že ma čakajú dni plné prány, ktoré sú len moje. Žiadne nesplnené povinnosti. Len ja a prána. Ako dvaja nerozluční milenci.

Začal som kráčaním. Ako to už pri chôdzi býva, posunul som nohu kúsok pred seba. No nie len tak ledabolo, ale takým spôsobom, akoby to robil celok, Univerzum. Rovnako, ako som to cítil v predchádzajúci deň, keď som bol súčasťou kvantového poľa. Otvorili sa mi dvere do nesmierneho priestoru. Pripadal som si v ňom ako motýľ, ktorého zľahka unáša teplý vietor prány. Hral som sa s energiou a nechával ňou pomaly presvetľovať, zjemňovať bunky. Meniť ich na pránické. S pocitom tvorcu som opatrne vykročil aj druhou nohou a natiahol ju opäť ako celok. Inšpirovala ma k tomu veta z Pokojného bojovníka. „Pokojný bojovník robí všetko dokonale.“ Do obyčajného pohybu nôh som vložil dokonalosť celého Univerza. Chcem si zvykať, že nech robím čokoľvek, môžem to urobiť len dokonale. Ak to urobím ináč, skôr alebo neskôr ma to zničí.

Vrátil som sa naspäť do kvantového energetického poľa Univerza a začal som znova preciťovať spojenie s celkom v jeho všemocnosti. Učil som sa rozumieť svojmu  oprávneniu používať prostriedky existovania celku, porozumieť zodpovednosti a následkom za to, že ich nepoužívam. Podobne, ako keď sme občanom štátu a máme oprávnenie zavolať políciu. Zrazu nie sme sami proti bande výtržníkov, ale je za nami celý štát. Cítime pocit moci brániť sa, tvoriť svoj osud, ale rovnako sme zodpovední aj zato, keď svoje oprávnenie  nepoužijeme a nezavoláme pomoc štátu – celku pre niekoho,  kto to práve potrebuje.

Robil som si aj krátke prestávky, aby som urputným snažením  nevyvolal zbytočný vnútorný odpor. Párkrát som si ľahol na chrbát a prežíval obyčajné splynutie s celkom.

Porozumel som, že splynutie začína presťahovaním celého sveta, ktorý vnímam, do môjho vnútra. A to už vo mne hučali autá, premávali vlaky a bublalo umenie všetkého druhu. Mesto, v ktorom som žil a slnko, ktoré pred chvíľou svietilo cez okno, teraz prúdili uprostred mňa. Ešte som  do svojho vnútra presťahoval najvýživnejšie jedlá, aby prána mohla  pohodlne materializovať všetky potrebné živiny pre bunky. Cítil som, ako sa vo mne stretá koncert tých najdokonalejších jedál, aké som kedy jedol, dodávajúce telu najlepšie živiny. Takto vyzbrojený som vstúpil do existovania buniek. V duchu som šepkal „ste dokonalé, pránické, vyživujete sa nekonečným množstvom vzácnych látok z prány“, prežívajúc pri tom vône všetkých možných jedál.

Pamäť buniek s ich strádaním som vymenil za hojnosť prány, ktorá je tu už navždy pripravená nasýtiť bunky tou najlepšou výživou. Vybavovali sa mi aj vône z dávnych rokov dozadu. Vône z reštaurácií, pekární, cukrární. Všetky som ich spájal s pránou. Sviežu vôňu jabĺk a hlbokú arómu korenín som nechával spolu s pránou prúdiť do môjho tela. A ono sa jemne nadychovalo tejto zvláštnej zmesi. Zároveň mi predstavou prúdili milióny živín, živo pulzujúcich vzácnych látok potrebných pre dotváranie tela.

Na malý moment som nechal telo len tak. Nech si to užíva. Nech dýcha pránu. Po chvíli  som sa vrátil do svojho vnútorného sveta, kde sú bunky aj prána rovnako jemné a rozumejú si. Niekde na pozadí hrala, ako lahodná večerná hudba, prítomnosť všemocného celku. Naučil som sa ho vnímať vo svojom vnútri, niekde uprostred môjho existovania.

Nadobudol som pocit, že mám povinnosť uplatňovať prostriedky vytvorené  Univerzom pre  zmysluplný život, ak sa chcem vyhnúť zbytočnému utrpeniu a všakovakým problémom fyzického existovania.

“Teraz sa už živíme pránou. Pránou plnou živín, vôní a výživných jedál od najlepších majstrov kuchárov,” rozprával som sa s bunkami. Na konci tohto rozhovoru som prijal skutočnosť „už sa stalo“. “Živíme sa pránou.” Bunkami sa rozlial pocit spokojnosti. Inštinkt potreby prijímať jedlo je nahradený istotou neobmedzenej výživnej prány. Smial som sa vlastnej zvrátenosti. Pud sebazáchovy ešte pred pár minútami bunkám diktoval, že musia jesť jedlo, ináč zomrú. Teraz im diktoval: “už žiadne jedlo, je tu more prány, aby ste mohli žiť a mladnúť.”

“Má to zmysel, hlboký zmysel,” začul som šepot vo svojej hlave. Párkrát som si cvičenie zopakoval,  a potom už nechal telo nech si robí po svojom. Nech samé seba zachráni pred spaľovaním kyslíka a tým aj pred stárnutím, ktoré ho pri spaľovaní kyslíka neodvratne čaká. Nechal som telo nech  spolu s dušou stvoria časť aury, či nový zmysel  pre vnímanie  a  prijímanie pestrej pránickej výživy.  Úspešne spolu budovali v bunkách pristávaciu dráhu pre pránu a učili sa ju  používať ako súčasť seba, svojho nového spôsobu života.

Prána namiesto spaľovania glukózy a korodovania tela kyslíkom, umožňuje tvoriť novú osobnú realitu. Zabijácke voľné radikály, vznikajúce zo spaľovania kyslíka a toxíny z nestráveného jedla, strácajú svoju moc nad životom buniek. Duša si zvyká preberať svoju zodpovednosť za stravovanie buniek pránou. Za ich spojenie s energiou a s informáciami kvantového poľa, ktoré ich doteraz síce obklopovalo, ale oni si to nevšímali. V spojení s časticami prány nadobúdajú novú vlastnosť – prijímať energiu z kvantového poľa a pohotovo materializovať potrebné stavebné kamene, živiny.

Napĺňa sa tak sen duše a tela. Materializovanie ideálov krásy večnej  mladosti môže začať.

Spaľovanie kyslíka, ktoré nielenže premieňa mosty na kopu hrdze ale zároveň aj odčítava bunkám čas do ich bunkovej smrti, už nie je jediným východiskom. Bunky sa stali spojencom dožadujúcim sa prány. Hoci, ešte pred chvíľou uprednostňovali samovražedný spôsob života. Bunky si s dušou očividne rozumejú. Majú svoje ideály a inteligentná prána ich dokáže uspokojivo naplňovať.

Moje bunky už začali objavovať a prijímať celkom novú jemnohmotnú formu existovania ako súčasť inteligentnej energie, materializujúcej čerstvo objavované ideálne formy života. Milióny rokov evolúcie sa pozvoľna začali meniť a plniť, na prvý pohľad zázračným spôsobom. Predstavy duše, aby život bežal správne. Aby telo našlo svoj ideál, svoj správny vek, kedy je pripravené zaviesť nové tempo v evolúcii.

Aj pred pár dňami som tomuto princípu venoval veľa pozornosti. Svedomito s pravou odovzdanosťou celku som sa učil vylaďovať práve túto časť duše, ktorá sa stará o dokonalé telo. Duch celku, v ktorom som sa pod chvíľou strácal a znova nachádzal, mi pomáhal vytvoriť v duši túžbu pestovania dokonalého tela, ako sýto ružovej kvetinky s hlboko prenikavou vôňou domova.

Ukázala sa životná potreba tvorenia akéhokoľvek okamihu za prítomnosti celého sveta. Uvedomil som si, že maľovať obraz niektorého spôsobu existovania, hoci len radosť alebo šťastie a tvoriť seba, je v podstate jedno a to isté.

Znova a znova som sa vracal k zlievaniu zázračnej polievky vôní a chutí, a miešal ju do okolitej prány, aby mali bunky ďalší vážny dôvod sa ňou prirodzene živiť. Objavoval som vzácne chute a vône v zelenine, v klíčkoch aj v chlebíkoch, ktoré sme piekli z celozrnnej ovsenej múky. Doslova som prežíval tanec živín, ktoré prekrývali celé moje telo ako veľký plášť.

Pripadal som si trochu ako kuchár v reštaurácii s 5 hviezdičkami, ktorý dochucuje jedlo a vkladá doň nezabudnuteľné ingrediencie. Také, čo vás dostanú už po prvej lyžici. Nikdy ich ale neochutná, aby neporušil dokonale zmaterializovanú ilúziu svojim subjektívnym pohľadom.

Občas som vyšiel na terasu a do malej záhradky, zabalený v deke ako cibuľa, lebo vonku bolo poriadne zima a sychravo. Vnímajúc energiu borovíc, týčiacich sa na oboch stranách záhrady som sa učil nechať ich v sebe rásť aj so svojou vôňou.

Predchádzajúce dni ma utvrdili v tom, že práve zmena je základom životného rytmu pránického dýchania spolu s nekonečnom priestoru každého okamihu, do ktorého môžem  položiť naozaj všetko.

So stereotypom sa napokon objavili jemné príznaky pasivity. Keď som s tým nič neurobil, nasledoval odpor. Alebo zmena… to bol celkom iný svet. Vyčistila oblohu prítomnosti bez váhania. Od okamihu, ako som sa to dozvedel, robil som všetko zakaždým trochu ináč. A bolo to príjemné. Keď som sa prechádzal, vchádzal  som vždy do kvantového energetického poľa Univerza. Ale vždy ináč. Vďaka čomu sa opäť objavil pocit jednoty s celkom a vo vzduchu hlboká vôňa všemocnosti, ktorá ma doslova kopala k tvoreniu a objavovaniu tohoto nezvyčajného spôsobu života.

Cítil som odôvodnený optimizmus a miernu blaženosť pri opatrnom návrate životnej sily. To mi dodalo odvahy. Všimol som si, že keď prijmem hrubo-hmotnú podstatu sveta buniek, vždy ma to pripraví o všetku pránu. Tečie von a nie do vnútra. To ma samozrejme veľmi rýchlo vyčerpalo. Položil som, teraz už celkom nezávisle od buniek, len tak do priestoru prítomnosti, celkom novú predstavu existovania pre tento okamih. Bolo to jemné, veľmi jemné narastanie istoty s určitosťou a konkrétnosťou. Zistil som, že aj v obyčajnom pohybe sa  môže spoľahlivo prejavovať dokonalosť sveta.

Pomaly som začal rozoznávať čo znamená hľadať svet prány – kvantové pole Univerza. Niekde  vo vnútri, uprostred seba.

Nebolo mi celkom jasné, kde vlastne existujem. Obsahom som vnímal, že moje existovanie je aj uprostred každej z buniek môjho tela, jedno a to isté. Môžem tam existovať aj s celým slnkom, s jeho úžasnou energiou, spolu s peknou hudbou, čarovnými obrazmi, vlakmi prúdiacimi do diaľky.

Chvíľu som bol len pozorovateľom. Teda učil som sa ním byť. Vybral som tú najkrajšiu variantu a nechal ju pôsobiť pod heslom: “už sa stalo”. Učil som sa, ako správny pozorovateľ, vnímať bunky v ich realite, v spôsobe ich pránického existovania. Vo svojom uvedomovaní sveta som to prijal za skutočné a pravdivé. Vyberal som tú najlepšiu alternatívu, žil som ju a oni si ju prirodzene vyberali tiež. Bolo pekné pozorovať, ako sa uberajú svojou vlastnou cestou. Chránia dokonalosť celého tela uvedomujúc si, že sú jeho celkom a že sú zaň zodpovedné.  

V pozícii pozorovateľa mi bolo príjemne. Mohol som robiť vo svojom jemnohmotnom svete úlety a nezáväzne pozorovať telo, ako sa  učí používať pránickú energiu len preto, lebo ho ja pozorujem a uvedomujem si jeho pránický spôsob života.

Pri najbližšej prechádzke medzi dvomi country piesňami som objavil, aké je dôležité používať inštinkty, podnety prúdiace z únavy. A tak som začal cvičiť. Spočiatku to bol len jeden zdvih. Pocítil som pri ňom prudký úbytok energie, ale vzápätí, ako som zdvih urobil, ponoril som sa naspäť do sveta svojich buniek a nechal spojenie s celkom vládnuť. Aby sa vytvorilo v bunkách čosi ako prirodzené presvedčenie, že môžu pránou doplniť energiu, ktorá zrazu zmizla.

Stala sa zvláštna vec. Obvyklá slabosť, ktorú som väčšinou cítil po vykonaní nejakej fyzickej námahy neprichádzala. Organizmus sa akoby sám stabilizoval a prekvital dostatkom energie. Žiadne zdĺhavé, malátne čerpanie energie zo zásob tela. Bola to prána, čo spôsobila túto rýchlu zmenu. Navyše sa neobjavil ani pot, či zrýchlené dýchanie. V priebehu pár sekúnd boli svaly pripravené na ďalšiu záťaž. Veľmi zaujímavé zistenie.

Odvtedy som cvičil častejšie, nechávajúc telo aktívne používať svoje inštinkty na správny výber potravy a jej doplňovanie. A ono si stále častejšie vyberalo pránu. Bolo to síce pomalé kráčanie k cieľu, no prekypujúce narastajúcim pocitom istoty. Posledné dni som už vôbec nepochyboval, že sa to dá.

Istota prúdila hlavne z nového spôsobu života v jednote s celkom. Celok otváral priestor na život v rôznych, často prekvapujúcich kvalitách existovania. Myšlienky, spomienky, pudy a inštinkty prinášali užitočné podnety. Motivovali. Ale život sa v nich už neodohrával. Pripadal som si ako prepustený na slobodu po dlhých rokoch väzenia, pričom ešte včera som odmietal vyjsť von. Pretože som  na slobode nevedel žiť. Objavovalo sa tu niečo nové. Voľba v každom kúsku prítomnosti.

Voľba. Existovanie v dualite. Kedy telo, hoci som si ho mohol prezerať pred veľkým zrkadlom, dotýkať sa a ohmatávať ho, je len čistá ilúzia trvajúca zlomok vesmírneho času. Alebo existovanie v jednote, kde každou sekundou vzniká nové, krásne telo. Kde kvality vytvoreného existovania kýmkoľvek a kdekoľvek, slúžia vďaka jednote na materializovanie tela podľa  mojich najtajnejších snov. Nové telo v reálnom čase, ako prirodzené vyjadrenie kvality celku a ja mám tú česť byt jeho súčasťou.

Prišlo ďalšie precitnutie. Tentokrát som si uvedomil vzácnosť sekúnd. Lebo v každej sa dal objaviť kúsok celku bez hraníc a bez času a zároveň uskutočniť niečo výnimočne dobré.

Zmena sa pozvoľna začala vynárať v mojom vnímaní seba a sveta.

Na druhý deň sa mala objaviť Magda. Nevedel som presne pomenovať svoje pocity. Nebola to láska vo svojom bežnom prejave. Môj organizmus začal sám od seba vnímať, materializovať a vylaďovať si svoj vzhľad. Zvláštny pocit jednoty s láskou. Splynutie s celkom, s vôňou lásky pôsobilo ako príjemná hudba. Vyhrávajúc uprostred mojich buniek ich učila, ako sa správne živiť pránou. Imaginárny plášť, posplietaný z rôznych vôní, chutí a predstáv som si ani nevyzliekal. Prána mala sama dostatok informácii, motívov a podnetov na materializovanie správnych  živín, potrebných pre telo. Rozhodovanie už zostalo iba na bunkách. Aby si samé dopriali to, čo im najlepšie vyhovuje.

Pri ďalšej prechádzke som si užíval silu prúdiacu z prostredia, teda vlastne zo všetkého, čo moje zmysly a pocity z uvedomovania si reality registrovali. Energia prostredia, v ktorom som sa motal, dokázala zaplniť každú štrbinku v mojom tele. Bolo až pozoruhodné s akou ľahkosťou dokázala prebudiť inštinkty a emócie, aby bojovali spolu s bunkami. Slobodné prijímanie prány. Nový nádherný svet, ako aj splynutie so samotným prežívaním, som čoraz viac vnímal ako kompas, ktorý ma navigoval svojou kvalitou. Kompas blaženosti, môjho práve vytváraného fyziologického existovania.

Stromy týčiace sa v okolí,  ktoré som vnímal len pohľadom, stáli so svojou presvedčivo pôsobiacou prítomnosťou aj v mojom novo-vznikajúcom svete. Vždy, keď som vyšiel na terasu pred ateliér, objavilo sa celé mesto spolu so svojím pulzom života aj v mojom novom biologickom existovaní.

Rovnako ako i dnes. S výnimkou toho, že mi bola poriadna zima. Napriek tomu, že som bol zababušený do hrubej deky, chlad pôsobil na telo ako iný druh manipulácie. Ako supravodič, cez ktorý ľahko prúdi prána. Pôsobilo to samé od seba.  Občas som nazrel do článkov na internete a snažil sa intuitívne nájsť informácie, ktoré by s tým súviseli a pomohli mi rozmotať zopár nejasností.

Napríklad to, čo môže byť príčinou mojej slabosti. Našiel som veľa zaujímavých článkov o spojení existovania na úrovni hrubo-hmotného tela s jemnejším existovaním v rovine prány. Ak sa jedno existovanie neumiestni správne do toho druhého, dokáže vyvolať nesmiernu únavu. To ma definitívne utvrdilo. Moja únava, ktorá vzniká pri prechode na pránickú výživu, je spôsobená nesprávnym uložením biologického existovania do existovania pránickeho.

A naopak. Moje pránické existovanie, ktoré preteká bunkami tela, musí zostať celkom slobodne nezviazané biologickým existovaním. Biologické existovanie  musí mať rovnako slobodný priestor pre rozvíjanie svojej novej vlastnosti. Novej schopnosti vyživovať sa pránou a tvoriť z nej všetko dôležité pre pestovanie ideálneho tela.

“Odteraz,” rozhodol som sa “vždy postavím existovanie do jednoty s celkom.” Aby prána mohla voľne prúdiť cez bunky a poskytovala im správnu výživu, či informácie pri tvorení dokonalého tela. Jednoducho rešpektovala moje biologické existovanie ako slobodnú formu. V jednote s celkom a tiež disponujúcu bezhraničnou mocou tvorenia.

Zistil som, aké je dôležité nevyviesť z prirodzenej rovnováhy ani jednu, ani druhú formu existovania. Teraz, keď som stál uprostred svojich buniek, lepšie som cítil slobodu a tak trochu aj všemocnú jednotu s celkom, ktorá dávala bunkám absolútne poverenie žiť z prány.

Chôdzu som priebežne striedal s odpočinkom. Počas odpočinku som rozjímal v pohodlnej polohe, zakuklený do hrubej vlnenej prikrývky. Ak nechám bunky tela prežívať jednotu s celkom, objavia svoju všemocnosť z prúdiaceho spojenia a spokojne sa nasýtia pránou. Po krátkej úvahe som sa postavil mimo a nechával premenu buniek bežať celkom slobodne. Nestaral som sa, ani nijak nekontroloval, na akom stupni sa premena nachádza. Nezameriaval som sa ani na vlny  energie valiacej sa organizmom. Prežíval som s nimi jednotu  a vynímal ich ako kompas určujúci zaručene správny smer. Nechával som sa unášať.

Po chvíli sa mi zohriali studené ruky aj nohy a telo začalo príjeme vibrovať. Cítil som obrovský nedostatok energie, a preto som pár minút len tak odpočíval a pozoroval, ako sa energia dobíja a zároveň skladá ideál medzi bunkami. Celkom nové fyziologické existovanie v krásnom mladom tele. Na partiách tela, ktoré sa mojím bunkám zrejme páčili najmenej sa objavilo príjemné mravenčenie.

Pri prechádzke v záhradke medzi stromami ma čakalo ďalšie prekvapenie. Keď som sa zasa uvelebil do svojej kukly, kde formu  môjho  fyziologického existovania mohol voľne dotvárať celok, akési kolektívne vedomie, pozoroval som jemné vlákna, s ktorými duša vytvárala prepojenie. Alebo možno priradenie každej jednej bunky k energii priestoru. Cítil som to všade. Vo vnútri buniek. Na diaľnici, aj na druhej strane kopca.

Doteraz som vnímal bunky ako niečo statické. Niečo čím  pránická energia prechádza a zároveň ju to zachytáva. Došlo mi, že to nie je celkom tak. Bunky prepojené s inteligentnou časťou duše vnímajú a používajú pránu z celého priestoru pre pestovanie ideálneho tela. Slobodne, vďaka novému spôsobu existovania. A naň si potom pomaly začínajú zvykať. Zvláštna symbióza duše s každou jednou bunkou. Tie milióny vlákien v priestore, do ktorých vstupuje pránická energia. Cítim neuveriteľne silnú horúčavu v dlaniach. Duša si riadi svoj koncert a ja stojím stranou, aby sa dialo, čo sa má. Slobodne, celkom, bez hraníc…

Mojím cieľom pátrania sa teraz stalo existovanie v energetickom kvantovom kontinuu Univerza a vytváranie novej fyziologickej existencie. Na internete ani v materiáloch, ku ktorým som sa dostal, som stále nenachádzal schodnú cestu. Vždy, keď sa objavilo kvantové prepojenie s celkom a začal som v ňom tvoriť nové fyziologické existovanie, prána sa rozhodla tiecť opačným smerom. Smerom von. Výsledkom bola únava a vyčerpanie.

Začínal som však chápať, čim som si to spôsoboval. Chybou bolo, že som sa pokúšal svoje duchovné existovanie riadiť telesne. Neuvedomoval som si, že telesné existovanie potrebuje byť rovnako nezávislé a prepojené s celkom ako existovanie duchovné. Začínalo mi byť jasné, že práve to spôsobovalo prúdenie pránickej energie, ktorú bunky nazhromaždili smerom von. Namiesto jej násobenia a premeny na výživu.

Porovnal som si to so všetkými možnými formami meditácie, ktoré som objavil a všade sa vyskytoval aj fenomén únavy, teda potreba dobyť energiu spánkom. Za všetkým, čo som našiel, bola schovaná prána. Hospodárenie s duševnou energiou bolo takmer vo všetkých prípadoch nakladaním s pránou.

Teraz už som veľmi opatrný. Duchovnú zložku som nechával naprosto samostatnú, voľnú. Časť duše, ktorá má na starosti vytváranie fyziologickej existencie si mohla konečne slobodne užívať svoju jednotu. Pri poslednej prechádzke som už rešpektoval jednotu duše s celkom ako realitu. Jej oprávnenie vytvoriť dokonalé, pránické telo.

Niečo sa tým muselo zmeniť. Prána už nevytekala na ulicu. Bunky pozorne sedeli v laviciach a duša ich o sto šesť vzdelávala, ako správne žiť z prány. Všimol som si dokonca, že keď som chvíľu čítal na internete zopár zaujímavých informácií, duša pekne riadila vlákna, ktoré rozvinula. Vlákna k jednotlivým bunkám do priestoru. A telo sa jemne chvelo, ako keby práve dotváralo svoje zanedbané partie. Môj mesiac budovania obrazu ideálneho tela sa vrátil na scénu, ako vlna odnikiaľ. Ale skutočnejšia.

Mal som v priestore, obývanom bunkami už slušný projekt pre dušu s detailami novej reality fyziologického existovania. Bunky sa učili prijímať pránu a duša prežívala proces premeny stotožnenia sa s celkom.

Pokojne som ležal a nahlas mentálne sníval o tom, ako v skutočnosti mám existovať. Teda ako má vyzerať moje fyziologické existovanie nepretržitého spojenia s celkom. Ako má vyzerať brucho, ako má byť vyrovnané, hladké, rovné. Ako majú vyzerať svaly na rukách. Pevné, silné ramená. Môj projekt obsahoval spomienky, či videá a fotografie dokonalých mužov. Učil som sa maľovať uprostred duše ideálne telo. Po chvíli bolo už oveľa jasnejšie a viac skutočné ako to, čo som doteraz používal. Uplatňoval som pri tom svoje duchovné existovanie, ale nedotýkal som sa duše ani tela. Iba som nechával v prítomnosti položenú platnú informáciu. Obraz mladého, krásneho tela plného energie.

Neskôr som na internete ďalej pokračoval v hľadaní rôznych prejavov meniaceho sa tela. Na vybraných partiách, podľa môjho projektu novej reality fyziologického existovania sa toho dialo mnoho. Znova som si užíval novú športovú verziu seba. Dynamické poskakovanie z podrepu, či zdvíhanie sa na hrazde. Pohyb ako nová realita tvoriaca súčasť môjho fyziologickeho existovania.

Zdvihnutie na hrazde prebehlo celkom ľahučko. Ako keby telo malo sotva váhu pierka. Uvedomil som si, že problém slabosti vyplýva aj z toho, že pránická energia nenatečie do svalov v prítomnosti, teda vtedy, keď sa objaví rozhodnutie zdvihnúť sa na hrazde. Projekt mi dovolil vytvoriť novú realitu – bez námahy sa zdvíhajúceho tela – skôr než sa objavil v svaloch povel na zdvihnutie.

Objavil som vďaka tomu nový  priestor pre život. Moje fyziologické existovanie sa tak mohlo rozbehnúť  do miliónov dejov, ktoré sa v organizme práve chystali udiať. To všetko v zázračnom súlade s mojim živým projektom ideálneho tela. Jasne som cítil, ako projekt žije vo všetkých nádherných telách, z ktorých som svoju novú realitu poskladal. Nazval som si to ako kolektívne vedomie krásy. Ale kolektívne siahal projekt ďaleko za obzor mojich predstáv. Vnímal som jeho slobodu, ako aj príjemné teplo akcie, prúdiace zo vznikania novej reality.

Čas prítomného okamihu zasa o kus povolil svoje smrtiace zovretie. Ľahkosť zdvíhania umožňovala prežívať novú realitu v bunkách svalov, kde okrem glukózy prúdila aj prána. Každý pohyb sa stal novou realitou môjho fyziologického existovania ešte predtým, než ho moje svaly uskutočnili. Prežívanie ľahkosti, s ktorou sa predtým namáhavé cvičenie dialo, ma presvedčilo. Rástlo prúdenie prány a spontánne premieňalo svaly na tie správne, podľa projektu novej reality fyziologického existovania. Únava z nedostatku energie sa niekde stratila. Bolo to veľmi pozoruhodné zistenie. Najmä to, že živý projekt pre tvorenie novej reality fyziologického existovania, ktorý to má na svedomí, je projektom kolektívneho vedomia elegantného tela.