pranickavyziva

Noc bola  pokojnejšia ako predchádzajúce. Spočiatku som cítil energiu, ktorá pri zaspávaní prúdila zo splývania s celkom a vnímania jeho všemocnosti. No len čo som stačil zaspať, znova sa zopakoval starý príbeh. Moje spojenie s celkom zmizlo. Splývanie a všemocnosť sa vytratili a ja som netušil kam. Ráno som sa zasa prebudil o pár sto gramov ľahší.

Počas dňa sa objavila slabosť a chlad. Ani neviem prečo mi to teraz bolo  jedno. Neprikladal som veľký význam tomu, či svoju premenu dokážem alebo nedokážem. Pátranie po práne mi v tejto chvíli pripadalo dôležitejšie než vlastný život. Ako jediná možná realita. Aj keď som popoludní od únavy zaspával, či skôr upadal do divného polospánku, vnútorne presvedčený som pokračoval v pátraní, že skutočný život začína tam, kde prána, takže ho nemôžem stratiť. Iba nájsť.

V novo objavovanom fyziologickom existovaní som si premietal rôzne obrazy jednoty s celkom. Cítil som, že v tých obrazoch, v ktorých  figuroval skôr celok ako ja, je už úplne zmazané moje manipulovanie s bunkami. Celkom sa stratila moja potreba privádzať bunky tela do stavu, v ktorom by generovali pránickú energiu.

Je to len spojenie. Nič len spojenie. Dávam bunkám celkom voľný priechod, nech si robia čo chcú a ja vnímam len obyčajné spojenie. Vtedy sa začalo niečo meniť.

Vnímal som ako sa bunky začínajú samé prejavovať, ako sa mi po tele rozlieva jemné bzučiace teplo. Ruky, ktoré som mal studené ako ľad, sa začínali zohrievať. Telo, v ktorom som ešte pred chvíľou necítil žiadnu energiu, si hľadalo svoju cestu k práne a dávalo o sebe vedieť. Nič silné, nič zvláštne, skôr jemné a pomalé. Nenápadne príjemné skoro ako lupene ruží padajúce medzi prstami.

Pokračoval som v učení sa žiť v chôdzi. Pripadal som si viac ako súčasť celku, ktorý je tiež stále v pohybe. Všetko bolo príjemne spojené s vlnami tepla, ktoré mi  preletovali telom. Dokonca sa mi teraz páčilo aj vizualizovanie spojenia  so stredom Zeme. O chvíľu som už cítil doslova materské teplo. Musím priznať, že spojenie s duchom celku, ktoré som si vizualizoval zhora, je oveľa  nevyspytateľnejšie. Energia prúdila hlavne do korunnej čakry. No stačilo len malé narušenie splynutia a miesto dovnútra, začala prúdiť z tela von.

Neubehlo ani pár sekúnd a objavilo sa na vrchole hlavy namiesto príjemného tepla, mrazenie. Nadobudol som presvedčenie, že som objavil nový princíp chladenia, ktorý už od zajtra začnú používať pouliční predavači zmrzliny. Videlo sa mi to ako znamenie znova objavovať jemnú harmóniu, čo som si  aj začal hneď skúšať. Odovzdával som sa harmónii a prežívaniu lásky ako dôvodu. Učil som sa v jej doprovode objavovať ideál krásy a mladosti zasa od začiatku.  

Pripadalo mi to ako prepnutie semafórov na zelenú. Život sa mohol ďalej slobodne rozbehnúť.  Do korunnej čakry znovu  prúdila spokojnosť pomiešaná s vnímaním  všemocnosti. Teraz to ale nebolo teplo, čo sa mi rozlievalo po tele. Bol to pocit nefalšovanej blaženosti. Samozrejme s prímesou ťažko pochopiteľnej neporaziteľnosti. Telo som si uvedomoval ako kúsok zmaterializovaného šťastia aj s patričnou dávkou preživanej eufórie.

Dozvedal som sa, prečo prána neprúdi, keď môže, hoci to telo veľmi potrebuje. Bolo to jednoduché. Prúdi. No miesto dnu, prúdila von. “Prána nikdy nespí”, stalo sa mojim novým heslom.

Bolo to najmä úsilie, ktoré spôsobovalo, že prána prúdila von a nie dnu. Pomaly som začínal chápať, aké je tvorenie nového fyziologického existovania nesmierne náročné na energiu tej najvyššej kvality. Možno preto bolo také dôležité odkiaľ ju čerpám. A ja som ju čerpal najčastejšie z tela, ktoré malo ešte ďaleko od svojho ideálu a bezhraničného spojenia s celkom.

Zistil som, že čerpanie energie má na starosti duša. Moja duša mala doslova zoznam s miliónmi rôznych živín. Bol súčasťou ideálne fungujúceho tela ako tajný recept niekde uprostred buniek. Stačilo len obyčajné nestotožňovanie sa s telom. Stál som vonku spojený s celkom aj uprostred tela a prána tiekla pekne z kopca do každej bunky. Duša bez zbytočného váhania začala uskutočňovať svoj plán.

Ešte jedna dôležitá vec, ktorá sa objavila. Vnímanie prítomnosti alebo neprítomnosti prány zmyslami. Ich spojenie s vytváraním prostredia v bunkách, aby v nich prána pristávala  a neodchádzala nepovšimnutá. Hlavnú rolu zohrával aj prístup buniek vytváraný živými predstavami prítomnosti. Ich prežívaním ako nového druhu emotívneho života, kde emócie  dovoľujú slobodne prežívať novo objavované kvality kolektívneho existovania aj uprostred buniek naraz. Spolu, intímne so všetkými, čo sa učia žiť rovnako ako ja teraz.  

Moje studené ruky alebo pocit únavy pri stúpaní do schodov sa tak stali užitočné pri objavovaní a vylaďovaní rôznych druhov existovania, uvedomovania si a tým aj vytváraním novej reality.

Existovanie, v ktorom som sa práve nachádzal, mi pripomínalo ľahkosť pierka poletujúceho vo vzduchu. A hlavne ruky. Tie boli zasa horúce.

Bol to môj nový kompas,  ktorý mi nad všetky pochybnosti ukazoval, kedy prána prúdi do môjho tela. Kedy pristáva v bunkách. Kedy duša materializuje ideálne telo a kedy naopak prúdi von a spaľuje aj posledné zbytky svalov a ja pri tom  cítim nepríjemné mrazenie  na temene hlavy.

Inštinkty, pudy, reflexy. Začínal som im prichádzať na chuť a zisťoval som, ako žiadostivo sa potrebujú prejavovať doslova v každom okamihu.  Rozdiel bol v tom, že teraz zachraňovali a opatrovali moje nové fyziologické existovanie a pud sebazáchovy sa vzorne staral o nesmrteľnosť buniek. Stali sa dôležitými. Možno sa trochu aj naparovali, ale hlavne provokovali a vyvolávali v bunkách prirodzenú potrebu príjmať, čerpať a aj existovať ako celkom príjemná forma pránickej energie.

Podnet pre bunky, ktorý sa nikdy nekončil vďaka mojim prúdom, ktoré ma ešte včera mali chuť namočiť do najškaredších farieb a všakovakých závislostí. Úplne na všetkom. Na cukri, na sexe, na jedle, na nekonečnom meraní, posudzovaní, hodnotení, vytváraní si zničujúcich domnienok a strachu z prichádzajúcej minúty. Teraz to bolo o hodne príjemnejšie. Oslava prichádzajúceho okamihu a  žiadna obava, že by niekam utiekol. Celkom sa mi v ňom darilo bez väčšieho úsilia tvoriť nové fyziologické existovanie, dielo. Kúsok existovania, ktoré som vytvoril, zostávalo pri mne a šibalsky  na mňa žmurkalo večnosťou.

Neskôr po pol noci som skúšal ďalšie cvičenie pre život v práne a inštinkty opäť  poriadne zabrali. Ruky zostávali teplé ako dve malé piecky. Moje telo za asistencie ducha  usilovne naberalo energiu a vytváralo živiny.

Ešte mi napadlo, že si podrobnejšie preštudujem vzťah tela, duše a ducha. Chvíľu som strávil na internete hľadaním rôznych súvislosti. Ako zabrániť tomu, aby duša neovplyvňovala telo nesprávnym spôsobom, a podieľala sa na jeho premenách. Hlavne aby bola pri každej premene, v každej bunke. Určovala a zadávala smer. Aby vedela zrušiť zovretie môjho Ja a vytvorila spojenie s celkom. Aby duch zostal všade a zároveň ma neprovokoval k jeho hodnoteniu, meraniu a sledovaniu obmedzenými zmyslami. Aby bol prirodzenou súčasťou tela a už vôbec nečerpal z neho energiu. Aby prijal ideál krasy a mladosti, ktorý duša v spojení s celkom a mojou maličkosťou vytvorila.

Spoznal som, že práve z tej najjemnohmotnejšej úrovne, ktorú telo ešte nedokáže cítiť, prichádzajú  podnety a programy, podľa ktorých bunky môžu tvoriť ideál mladosti a zapojiť do toho celý svet návrhárov krásy a uskutočňovateľov ich snov. Príjemná bola možnosť splývať s telami, ktorých duša nie je zaprataná mentálnym odpadom polovice sveta a kráčať vedľa nich.

Prechod na pránu som začal s príznakmi chrípky ktorá sa postupne vytrácala. Dnes už nebola nejako aktívna, skôr doznievala. Ale neustále sa mi vytvárali hlieny a počas prvých siedmych dní bol tento stav viac menej rovnaký.

Až teraz, na ôsmy deň prechodu, som okolo 12 hodiny spozoroval zmenu. Priletela ako včielka na krídlach novonastúpeného režimu, v ktorom som už nechával bunky, nech si robia čo chcú. Rovnako aj dušu, aby do toho voľne vstupovala. A ducha, aby mohol slobodne prejavovať svoju všemocnosť.

Zrejme aj vďaka tomu sa v ďalšej chvíli objavilo to, čo som už predtým párkrát zažil. Jemné pálenie spojené  s príjemnou vôňou v nose. Aj keď sa to môže zdať ako utópia a môj výmysel, hlieny za pár minút nadobro zmizli.

Pránicka energia nikdy neklope. Vždy, aj teraz, som vedel, že prichádza s kvalitným, výživným menu. Stále som si nedokázal vysvetliť, čo v menu prány, dosť abstraktnom, ale pritom mimoriadne realistickom, vyvolávalo vo mne pocit blaženosti oveľa väčší, ako najchutnejšie jedlá, na ktoré si dokážem spomenúť.