Predchádzajúce hodiny boli veľmi náročné a prechádzka ružovou záhradou sa mi strácala niekde v nedohľadne. Úbytok energie dosiahol neuveriteľnú hodnotu, takmer som sa nedokázal pohybovať. Bunkám očividne chýbala glukóza. Cítil som v sebe dosť veľký odpor k používaniu všetkých praktík, ktoré som predtým viac či menej úspešne skúšal. Neustále opakovanie postavilo potichúčky nenápadne tehličku po tehličke múr medzi mnou a pránou. Vďaka tomu som si uvedomil, aký veľký význam má každá drobná zmena, a tak som sa rozhodol robiť všetko úplne ináč. Odložil som staré, už z každej strany dokonale ošúchané vzory a vnímal som len obyčajnú nahú jednotu medzi mnou a celým svetom. Sedel som na lavičke ako v klbku a uvedomoval som si jednotu. Ale nestačilo to.
A tak som znova začal pátrať po dôvodoch a príčinách, po objavovaní samého seba, nejakého tajomného vnútorného šťastia. Nechcel som mať viac pocit, že som sám v sebe stratený a že ma obklopuje neidentifikovateľná hmla, cez ktorú som nič nemohol ovplyvniť, riadiť, ani zmeniť.
Bolo to nové hľadanie seba a ja som stál úplne na začiatku, ale nový so zmenou vo vrecku a bol som hrdý na to, že som si ju práve vytvoril. Znovu som nachádzal milión dôvodov, prečo pránická výživa je pre moje telo jediné správne riešenie. Objavoval som stopy po vyšších bytostiach, po ich inteligencii a elegancii, ktoré sa naokolo rozprestierali ako usmiate ilúzie. Objavoval som tichú vnútornú radosť, ktorá pôsobila pomaly, nenápadne ako výťah do nového spôsobu života bez tlačítka zastaviť.
Vzápätí sa mi vynorila myšlienka na lásku a všetko to dokopy spôsobilo hladký obrat. Ako keď zahraníte zákrutu na lyžiach a idete úplne iným smerom a rýchlosť a vzrušenie môžu ďalej rásť. Hmla sa pomaly rozpustila a ja som si teraz mohol voľne skúšať rôzne varianty existovania. Oblohu môjho existovania zalialo rozpálené slnko, vlastne rovno dve. To čo sa rozžiarilo nad miliónmi kúskov rôznych pestrofarebných existovaní vytváraných úžasnými bytosťami práve pre tento okamih, a to čo svietilo uprostred oblohy a vytváralo hmatateľnú ilúziu dňa. Znova tu bol príjemný pocit číreho existovania bez postavy, bez cenzúry Ja. Spolu s postavou a dozorom môjho Ja zmizol aj všetok odpor. Bol som iba nekonečnými kúskami výživnej voňavej prány a mohol som skladať dokonalé čarovné, mladé a krásne telo. A to bola vskutku príjmená práca. Mal som pocit, že znova maľujem najlepší obraz na svete, aj keď teraz moje plátno bolo natiahnuté na ráme celej oblohy. Opäť som sa mohol znovu spúšťať po vlnách existovania a necítil som k tomuto nezvyčajnému druhu športu už žiaden odpor.
Do svojej premeny som zaradil aj jednoduché cvičenia. Stál som s mierne rozkročenými nohami pevne na zemi a preciťoval ako sa veziem na zemiakovej šupke, ktorú unáša rozžeravená láva planéty. Zem so svojou ohnivou prítomnosťou mi pomaly stúpala hore po lýtkach a vyučovala ma rozoznávať pránu, podľa toho na čo sa ktorá hodí. Z reproduktora sa ozývala hudba majtrov Chi-Kungu loviacich pránu. S rozpaženými rukami ako lopatami ju naberali a opatrne ukladali do prítomnosti, doslova na večné časy. A tak som sa aj ja pomaly zaúčal spojiť všetky bunky s pránou. Na večné časy. Pomaly som naberal energiu priestoru okolo seba, spúšťal ju dolu po celom tele a vnímal ako sa niekde uprostred mňa stretá s energiou pod zemiakovou šupkou. Pri tom som sa ešte prihováral bunkám a presviedčal ich, že môžu bez obáv čerpať túto nesmiernu energiu, že je oveľa lepšia ako všetky toxíny, ktorými sa doteraz napchávali. Nebolo jednoduché ich presvedčiť, že prána je lepšia pochúťka ako buchty s poriadne hrubou vrstvou maku pokvapkané horúcou masťou.
Po chvíli prehovárania a tvorenia som spozoroval prvé jemné vibrácie v tele, ktoré prezrádzali, že bunky nesmelo začínajú ochutnávať pránickú energiu a zachytávať jej jemné kúsky poletujúce vo vzduchu. Energia stúpala a ja som sa cítil akoby som práve odložil ťažký kabát. Mohol som sa voľnejšie a slobodnejšie pohybovať a dýchať pránu, tvrdo našlapovať a pri kroku som cítil nepochybnú pevnosť pochodujúcej roty. Hodiny ukazovali 4:45 keď som skončil všetky cvičenia a ukladal sa na spánok. Aj tentokrát som vypustil všetky myšlienky na slobodu a telo nechal napospas drobným iskričkám prány, ktoré ako svätojánske mušky poletovali v medenom svetle ateliéra.
Celá debata | RSS tejto debaty