pranickavyziva

Trinásty deň, bol dňom objavov. Doslova ma fascinovalo objavenie princípu explózií. Konečne sa mi podarilo nájsť spôsob, ako z môjho jemnohmotného duchovného existovania, kde som si pripadal ako súčasť všemocného celku, môžem ovplyvniť organizmus bez toho, aby som ho nepripravil o energiu.

Vytvoril som si niečo ako obrovskú plachtu, ktorá sa rozvinula po vesmíre a zbierala tú najušľachtilejšiu energiu pre premenu tela na dokonalé. Keď som cítil, že jej je celkom dosť, nechal som ju v zlomku sekundy explodovať naprieč celým organizmom. A ja som tam vlastne ani nebol. Organizmus ani nestihol zaregistrovať moju prítomnosť. Telo si ďalej pokračovalo vo svojom tempe čerpania prány. Premena prichádzala ako vlna, pekne jedna za druhou. Premieňala moju dušu aj telo na pránické. Možno v zaujímavejšej, krajšej forme, schopné uvoľňovať DNA alebo zakrývať jeho časť. Mal som z toho nesmiernu radosť.

Druhým objavom bolo lepšie porozumenie pozície pozorovateľa. Doteraz som sa vždy snažil posúvať dušu svojím duchovným vplyvom. Teraz to bolo inak. Iba som vyberal variantu, tú najdokonalejšiu a najlepšiu, a nechával som ju pôsobiť v priestore. Duša si ju napokon vyberala sama. Obvykle ju zamenila za tú predtým, niekedy ale nie. Mne to bolo celkom jedno. A v tom sa vynímala zvláštna poézia a krása.

Keď som si uvedomil, že prána začína prúdiť  vo veľkom a dlane sa rozohrievajú, postavil som sa  za veľké sklo ako na exkurzii a odtiaľ vnímal, čo sa deje vo vnútri. Jednoducho som pochopil, že ak akokoľvek vstúpim do tohoto zvláštneho procesu, rozbijem ho, naruším. Podobne ako v laboratóriu s vysokým stupňom sterility. Ak tam vkročíme, výskum skončí. Ak sa len pozeráme cez veľké sklo, vnímame, čo sa deje. A uvedomovaním si novej reality ju zároveň tvoríme. Nerobíme v podstate nič, iba vyberáme varianty, ktoré najlepšie západnú do prítomnosti a prinesú do nej život.

(13 deň – malé cvičenie prijímania pránickej energie)

Bunky sú stále napoly rozhodnuté, napoly nerozhodnuté. Neprebádaná forma duše riadi ich vzájomný súlad, rast, zdravie a formuje krásu. To je stav, z ktorého som vychádzal pri tomto malom cvičení.

Najskôr som sa ponoril do celého tela. Predstavujúc si svoje bunky, som sa učil s nimi splynúť. Dával som pozor, aby som nevstupoval spolu so svojím duchom, ale iba so svojou duševnou stránkou. Neprestával som ich pri tom bombardovať. Môj duch si lietal v kvantovom kontinuu Univerza s pocitom všemocnosti spojenia s bezhraničnou mocou Univerza, schopnou pretvoriť telo na dokonale pránické. Plachta, ktorú som si sám vytvoril, voľne viala okolo mňa a zhromažďovala všetko potrebné na kvalitnú bombu. Obsahovala obraz dokonalého tela dýchajúceho pránu. Obraz buniek, ktoré si uvedomili, že to je jediná možnosť. Obraz duše, ktorá sa pretvorila na pránickú a môže splývať s energiou, s pránickou energiou okolia.

Všetko sa dialo akoby na dvoch stranách tej istej lavičky. Na jednej strane sedelo objavovanie a tvorenie. Na strane druhej som sedel ja, ponorený doprostred buniek a iba som ich preciťoval. Vďaka ich žiadosti po energii, po výžive, som ich presviedčal, aby naťahovali svoje vlákna do aury. Do aury, v ktorej sa rozliehala duša zosilňujúca tieto ich žiadosti a nechávajúca ich ďalej plynúť do priestoru zbierať pránickú energiu.

Už z predchádzajúcich cvičení som pochopil, že každá jedna zložka musí fungovať samostatne. Nemôžu sa pomiešať. Žiadosť ani jednej bunky nesmie byť zabudnutá. Musí bývať v priestore aury a zbierať si svoju energiu nezávisle od duše, ktorá to všetko môže  len spájať a vyzbrojovať svojou mocou. Dávalo mi to zmysel. Žiadosti buniek boli vystreľované do priestoru a aura sa pomaly rozširovala. Jemné čiastočky prány pristávali uprostred nej a prúdili po vláknach do každej bunky. Zároveň duša prestupovala celé okolie buniek, chránila ich, strážila ako svoje mačiatka. Likvidovala tie nesprávne a vytvárala prostredie pre pestovanie dokonalého tela. Vytvárala akýsi rád. Pripadal som si ako na výlete v štvrtej triede.  

Navyše som si všimol pozoruhodnú skutočnosť. Milióny živých látok, ktoré bunky potrebujú, musí vytvoriť celok. Musí sa na tom podieľať, premietať do procesu prijímania energie. Duša musí byť s celkom bezvýhradne spojená tak, aby vnímala jeho nesmiernu rozmanitosť a hravo vytvárala všetko, čo bunky potrebujú. Duša prijíma potreby buniek. Tento pomyselný most treba nechať vyrásť.

A tak som sa o to pokúsil. V duchu som si zopakoval základy stavebného postupu a pustil sa do budovania mostu medzi bunkami a dušou. Aby ani jedna ich žiadosť nezostala prehliadnutá. Duša v spojení s celkom je schopná vytvoriť všetky živiny, ktoré bunky potrebujú pre svoj rast a zdokonaľovanie svojej funkcie. Ako aj odkrývanie časti nepoužívanej DNA a zakrývanie častí, ktoré určujú ich zánik.

Začínam ešte hlbšie chápať význam zmeny. Opäť sa ukazuje sa, že prostredie vytvára voči všetkému opakovanému odpor. Nakoniec nás úplne zbaví schopnosti ďalšieho činu. Dokonale znechutí. Takže aj keď bežíme cieľovou rovinou a výsledok máme na dosah ruky, nikdy sa k nemu nedostaneme a víťazná páska iba provokačne povieva vo vetre. Čím to je?

Zdá sa mi, že sme obklopení rôznymi formami energií, ktoré majú potrebu nás stabilizovať tam, kde sme. A keď niečo viac vytvoríme, uchmatnú nám to. Takmer ako v daňovom systéme. Zmena prináša skoky. Po nej sa dej opäť rozbieha.

Najpozoruhodnejšie sa to prejavilo po príchode Magdy. Ledva som vstal z postele tesne pred tým, než sa objavila. Jej prítomnosť bola veľkou zmenou. Iba krátky okamih naplnený láskou, ktorý sem prišiel, stačil na to, aby ma vytrhol zo starých spôsobov ako školský zvonček na konci hodiny. Zavládla láska a jednota. Nebolo treba nič riešiť. Explozívna polarita a nekonečné milovanie sa zdalo naprosto prirodzené. Ako keby som práve zjedol pol kila dobrého švajčiarskeho syra a najmenej štyri krajce chleba z čerstvo namletej celozrnnej múky.

Aj Magda sa zapojila. Skúšala cestovať smerom k pránickému telu a vnímaniu prány. Tuším ju to celkom baví. A moja skúsenosť, že najlepším únikom zo stereotypu je zmena, zostala potvrdená.

Bariéry prostredia sa mi po tejto skúsenosti zdajú smiešne. Vidím ich len ako hlúpe stavby, ktoré niekto omylom vybudoval, ktovie pre koho. Svoju úlohu zohrala samozrejme aj jednota. Aj v obyčajnom objatí sme nachádzali spojenie s celým svetom, s celkom. Bez hraníc. Pocit jednoty, čiastočne zmaterializovaný, ale pritom slobodný sa mohol spokojne presťahovať do našich duší. A duša ho dokázala prirodzene prijať. Žeby práve preto, že vznikol objatím fyzických tiel a bol blízky všetkým bunkám, o ktoré sa starala?  

Do svojho programu som opäť mohol začať zaraďovať vytváranie ideálneho mladého, zdravého a krásneho tela. Na partiách, ktoré sa  mi nezdali moc ideálne, začalo niečo pribúdať. Možno to znie idealisticky. Ale z predchádzajúcej skúsenosti, ktorú som v minulosti nie raz využil viem, že po niekoľko hodinovom meditovaní zameranom na brucho, mi z neho ubudol tuk, ktorý som si kvôli vlastnej nedisciplinovanosti nenápadne zbieral. „Čo to je za blbosť?“ poviete si. Áno aj mne to príde neuveriteľné, a nebyť toho, že sa mi to stane, sám by som asi neveril.

Vŕtalo mi to hlavou. Teraz, keď som sa občas pozrel na internet, medzi meditačnými prestávkami, našiel som pozoruhodné súvislosti. Za deň možno znížiť alebo zvýšiť hmotnosť až o 4kg. “Je to dobré riešenie,” utvrdil som sa. Preto som nechával, aby sa telo dobudovávalo s jednotou celku. Aby duša naplňovala bunky energiou všetkými možnými živinami, ktoré celok doteraz vytvoril. Bol to príjemný koncert.