pranickavyziva

Druhý deň  bol podobne euforický.

Energia si spokojne bublala spolu s mojou tráviacou sústavou, ktorá konečne dostala šancu čistiť sa. Robila to celkom usilovne.

Tento deň som zasvätil objavovaniu významu života v práne a dôvodov prečo je pre mňa to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť. Akýsi osobný deň, ktorý som venoval len sebe. Začínal som si premietať sám seba vo všetkých množných rovinách a zakaždým sa mi ukazovalo jediné východisko – pránická výživa. Zdá sa mi nezmyselné naďalej jesť toxíny a zaťažovať nimi telo. Navyše v mojom projekte mladnutia to s toxínmi vôbec nie je jednoduché, ba priam nemožné uskutočniť mladnutie. Všetko mi do seba zľahka zapadá ako puzzle. Rozjímanie nad sebou začína bežať voľne, neskôr už samé od seba takmer celý deň. Stále viac a viac sa stotožňujem so skutočnosťou, že pránická výživa je jediné, čo môžem urobiť a klasická potrava je práve to, čo ma o pár desaťročí zabije.

Pozorujem zvláštne vyrovnanie sa so strachom zo smrti. Akoby som odložil do starej ošúchanej skrinky strach z hladu, z nedostatku a začal ho vnímať ako nepodstatný, ako nezmysel. Navyše v materiáloch, ktoré som objavil je prána obálkou života, v ktorej už nejakú dobu žije celé Univerzum. To ma celkom upokojuje. Navyše je jej nesmierne veľa. Je základnou substanciou, z ktorej vzniká hmotná aj nehmotná realita. Dovoľuje mi to zvykať si prijímať predstavu absolútnej hojnosti výživy pre bunky.

Nepríjemný pocit zo  závislosti  na supermarketoch, obavy že do nich  raz prestanú voziť potraviny plné toxínov sú preč. Je to obrovský kontrast, keď si spomeniem na svoje detstvo. Na kravu čo sa pásla na lúke za horárňou, obilné políčko s voňavým strniskom a vtákov, čo hľadali roztrúsené zrnká. Premietal som si ten rozdiel. Aj keď sme neboli celé mesiace v  obchode, mali sme stále dosť jedla. Mama napiekla chlieb z domáceho obilia, po dvore behali sliepky a okolo horárne sa pásli ovce. V záhrade nechýbali rôzne druhy zeleniny a byliniek, ale aj ovocných stromov. Teraz z toho nič nezostalo. A práve to mi pomohlo nadobudnuť istotu, že pránicka výživa je jediné správne riešenie.

Môj strach a obavy z nedostatku jedla sa prirodzene vytratili. Jedlo ma úplne prestalo zaujímať. V skutku zvláštne prepnutie. Aj keď som ostatných videl ako jedia, vôbec som nepociťoval, že by som sa k nim mal pridať. Prechádzal som po obchode okolo regálov s dobrotami od výmyslu sveta, vnímal príjemné vône a nemal som žiadne nutkanie ich jesť, či ochutnať. Stačila mi ich vôňa, s ktorou sa akosi niesol aj ich obsah a všetky živiny. Cítil som, že je iba na práne, aby vytvorila v mojich bunkách ten správny koncert živín od výmyslu sveta.

Po príchode do ateliéru som ďalej maľoval, poletoval vo svojej jemnohmotnej duchovnej dimenzii a prežíval slasť všemocnosti, ktorá vybublávala na povrch. Pokúšal som sa ju prenášať naspäť na telo a meniť ho na pránické, ale bolo to preň energeticky nesmierne náročné. Moja snaha neustále vyvolávala jemnú únavu. Netušil som v čom je chyba, no rozhodol som sa, že to musím poriadne preskúmať. Eufória a nadšenie z nového spôsobu života  naďalej stúpali. Dni, ktoré som mal pred sebou som videl ako úžasnú príležitosť na dotvorenie samého seba.